Všetky tieto nové situácie, ktoré som nestíhala spracovávať, vyústili v to, že som opäť začala fajčiť. Pre mňa ako abstinujúceho toxikomana je to len krok k iným, horším veciam.
Nejde tu ani tak o samotné fajčenie ako o zmenu myslenia. Represia, zaužívané spôsoby správania, fajčenie cigariet prinavrátilo moju tvrdosť, hrubosť, špekulanstvo, klamstvo, sebectvo... Síce v jemnejšej forme, ale ich návrat pociťujem. Pomaly upúšťam od svojich predsavzatí, zásad, strácam naivitu, nádej v lepšiu budúcnosť, vo vlastnú zmenu. Je to nebezpečné vzhľadom na moju diagnózu. A asi kvôli tomu ma to stále viac ťahá späť, k starému životu.
Nepoznám sa. Neviem kto som a občas mám pocit, že len s drogami som bola sama sebou, taká, aká v skutočnosti som. Ale čo je to byť sám sebou? Hrala som tie 4 roky so sebou nejakú hru? Alebo som sa len snažila zmeniť a byť niekým iným, lepším, dokonalejším, človekom, ktorý sa konečne zaradil do tohto sveta? Na koľko sa vlastne človek môže zmeniť o 180 alebo aj o 360 stupňov?
Neviem, každopádne je to zlom, križovatka, na ktorej si musím opäť vybrať. Či ísť naďalej tou ťažšou, užšou, bolestnejšou, ale i radostnejšou cestou alebo cestou, ktorá síce láka, ale šťastnou ma urobí len na pár okamihov.
